Viktória Koósová
Veľká noc po našom
Už v januári nám obchodné reťazce svojou ponukou avizujú, že čochvíľa je tu Veľká noc. Na pultoch nájdeme čokoládové vajíčka, zajace, prútené košíky, korbáče, ale aj farby na maľovanie kraslíc.
Slovakia. 23. pro shower singer. moments collector. star gazer. patronus expector. sincerity seeker. linguistics lover. Zoznam autorových rubrík: Výlevy duše, Polička s knihami, Výkriky z tmy
Už v januári nám obchodné reťazce svojou ponukou avizujú, že čochvíľa je tu Veľká noc. Na pultoch nájdeme čokoládové vajíčka, zajace, prútené košíky, korbáče, ale aj farby na maľovanie kraslíc.
Jednoducho si myslíme, že nemáme čo ponúknuť. Že sme šedý priemer a nerobíme nič, čo by bolo nezvyčajné. Ako keby sme boli robotmi.
Síce nie som veľkým fanúšikom teórie, ktorá by potvrdzovala existenciu náhod... Neplánované veci, také, ktoré neočakávame, milé „náhodné“ prekvapenia dokážu celkom spríjemniť deň.
Úplne skvelé nedeľné ráno, keď sa zobudíte na telefonát od akejsi telefonickej spoločnosti, vďaka ktorej ste výhercom úplne úžasného matracu, ak ste ochotní nájsť dva manželské páry, pozvete ich do svojej domácnosti a práve vo vašej obývačke sa uskutoční super-duper prezentácia, počas ktorej naivných dôchodcov nahovoria na kúpu všeličoho možného, lebo je to sakra zdravé a výhodné.
S tým, ako prišla teta jeseň, prišlo aj obrovské šťastie, a práve o to by som sa chcela s Vami podeliť. Viem, že je ešte skoro, ale... :)
Tento rok bol náročný. Sústredila som sa na svoju školskú kariéru, piatkové večery som trávila so zažatou lampou nad fyzikou a sobotné poobedia učiac sa na štátnice. Nemám sa prečo sťažovať, bola to moja voľba - chcela som niečo dokázať, svojpomocne, bez toho, aby som mala medzi vyššie postavenými konexie, či istý úspech zaplatený tučnou obálkou. Aj napriek tomu, že som si odoprela veľmi veľa voľného času, teraz som so sebou nadmieru spokojná a už o týždeň sa môžem vrhnúť na plné užívanie si letných prázdnin.
Mala som pocit, akoby som sa ocitla v Andersenovej rozprávke. Presne tak ako malej morskej víle, sa mi do chodidiel zabodávali tisícky a tisícky tých najostrejších ihiel. Bolesť prechádzala z nôh do celého tela a nakoniec sa sústredila pri srdci. Hoci ihly neboli skutočné, dokázala som si predstaviť odraz slnka na kovovom ostrí, ako mi vráža do očí. Chcela som sa hrotom vyhnúť – no chodiť po zemi ma tak bolí!