Maturujem. A čo ďalej?

Autor: Viktória Koósová | 8.2.2014 o 19:53 | Karma článku: 4,60 | Prečítané:  982x

Som na maródke. Nie že by to bola esenciálna informácia pre tento článok, no pokladám za dôležité upozorniť čitateľov mojich nasledujúcich riadkov, že sú napísané pod vplyvom 500mg látky zvanej cefuroximum a 400mg ibuprofenu.  

Tento čas, keď ma už prešli všetky horúčky, no ešte stále mám príkazom dané - a s veľkou láskou aj dodržiavané - leňošenie a oddych pri horúcich šálkach voňavého čaju, som sa snažila využiť aspoň trochu efektívne. Nie som práve z tých, ktorí dokážu 24 hodín len tak ležať a robiť úplne nič. A keďže moje telo nie je v stave hýbať sa viac, než otáčať prstami stránky kníh, ktoré na mňa už hodnú chvíľu čakali, rozhodla som sa pracovať aspoň hlavou a trocha bilancovať.

Verím totiž, že v strede týždňa budem môcť ísť na Deň otvorených dverí Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity, kde som sa rozhodla pokračovať v štúdiu. Maturitnou skúškou, ktorá sa neodkladne blíži, totiž ukončím pôsobenie na mojom milovanom - aj keď, musím uznať, často nenávidenom - gymnáziu.

Čo mi tie štyri roky dali? Oh, znie to ako totálne klišé. Tak otrepane, no slová, ktoré moja chorá myseľ formuje do viet a prenáša ich pomocou klávesnice sem, k Vám, mi akosi celkom samé od seba plynú a neodkážem ich zastaviť. Tak ako tok myšlienok, ktorý sa mi preháňal hlavou, keď som pozerala DVD zo stužkovej, ktoré nám bolo doručené len pred pár dňami.

Spomienky sú neskutočné. Kladné aj záporné, priateľstvá aj zvláštne vzťahy, hádky a nezmyselné argumenty nielen zazobaných spolužiačok, ale i mnohokrát svojhlavých stredoškolských profesorov. Zvláštne, obzrieť sa takto späť. Nedá sa, aby som si pamätala každý okamih, každú chvíľu, či už to bol moment radosti, úľavy, zadosťučinenia po zvládnutej písomke, ktorá sa mi vtedy zdala ako to najväčšie bremeno sveta. Dlhé hodiny bdenia po nociach a študovania vecí, ktoré sa mi v týchto momentoch už dávno vyparili z pamäte a len matne si spomínam, čo zač je tá binomická nomenklatúra.

Samozrejme, boli tu aj dni, ktoré sú pre mňa, a možno aj pre iných, ostatných spolužiakov, rodinu, či profesorov nezabudnuteľné. Tanečné kurzy v zasnežené soboty, keď sa nám nechcelo vstávať. No energia, ktorá panovala v staručkej telocvični, ktorá dnes už má vymenenú podlahu... naše odrazy v zrkadlách po stenách tej miestnosti a nekonečné počítanie dôb hudby, len aby sme sa naučili vykročiť správnou nohou, správnym smerom a ešte aj držať rytmus. Smiech, plač, slzy radosti i únavy, to všetko pominulo. Na to všetko sme zabudli vo večer plesu, keď sme si všetky vydreté topánky mohli zúročiť na parkete, predviesť sa. Dievčatá zažiarili trblietkami na šatách, chlapci ich zdobili ako pevné sochy, o ktoré sa mohli ladne oprieť a spoliehať sa, až kým nevyšlo slnko nad našimi hlavami kdesi tam, kam sme sa zatúlali po tom, čo skončila zábava v sále. A tisícky iných momentov, akými boli aj príprava stužkovej slávnosti, hádky o peniazoch a nezmyslených maličkostiach, tak trápnych, že si ich ani nedokážeme vyvolať v zaprášenej časti mozgovej kôry. Nepodstatné, no v tej chvíli akoby na nich závisel život. A na tých detailoch záleží teraz, keď skladáme mozaiku, v ktorej sa zrkadlí obraz toho, aké boli tie štyri roky vzácne a neopakovateľné.

A čo teraz? V tejto chvíli mojím svedomím lomcuje niekoľko emócií naraz. V prvom rade cítim blížiaci sa tlak písomných maturít. Necítim sa nejako extra pripravená, aj keď som si preriešila všetky dostupné testy, nie som si istá svojimi vedomosťami a priznávam, bojím sa. Mám strach z neúspechu. No najviac ma desí myšlienka, že sklamem samú seba, pretože viem, že tomu investujem kvantum času. Verím ale stále, že nič, čo robím, nevyjde nadarmo a každá jedna otázka, každá minúta, ktorú som strávila štúdiom sa odzrkadlí na výslednom percentile, ktorý bude eventuálne aj tak viac-menej bezvýznamný.

A čo potom? Prijímačky? Viem, že sa nehlásim na školu, o ktorú by bol extra záujem. Ja na to však mám svoje dôvody a naozaj sa tam chcem dostať. Nemyslím si, že by sme mali súdiť školy podľa mienky verejnosti, ktorá ani netuší o systéme vo vnútri. Ktovie, ako to celé tam je, ako náročné bude štúdium, a to ma trochu desí, no zároveň napĺňa akýmsi zvláštnym pocitom zvedavosti, chcem sa nechať prekvapiť a zároveň načať aj tento kus koláča, ochutnať práve túto časť sveta, života. Nabrať za hrsť odvahy a získať tak dávku zodpovednosti.

Chcem vidieť, kam ma vietor Osudu zaveje, čo so mnou urobí a čo pre to všetko bude v mojich silách, na koľko chod a sled udalostí ovplyvním ja, čo sa mi stane, čo sa stane s mojimi priateľstvami a kam nás to všetkých nakoniec odnesie. Či naozaj všetci, ktorí sa teraz snažia o medicínu, budú skvelí lekári a špičkoví chirurgovia, či z mojich spolužiakov budú právnici alebo notári, či sa o 30 rokov stretneme ešte aspoň hŕstka ľudí pri dobrom pive a zaspomíname na dobré časy na strednej - pravdepodobne aspoň polovica z nás v posvätnom zväzku manželskom s pár kričiacimi hladnými krkmi na svedomí. Pribudnú nám vrásky, hypotéka?

Zvedavosť, strach, nadšenie. To všetko sa vo mne mieša a vrie ako v nejakom kotle z Harryho Pottera. Predstavte si dym, ktorý stúpa v špirálach a láka vás, no zároveň desí. Jeho vôňa môže lákať, ale je to tá správna cesta?

A kto to vie ešte predtým, než vykročí?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?