Korenie života

Autor: Viktória Koósová | 14.6.2013 o 23:08 | Karma článku: 5,71 | Prečítané:  348x

Tento rok bol náročný. Sústredila som sa na svoju školskú kariéru, piatkové večery som trávila so zažatou lampou nad fyzikou a sobotné poobedia učiac sa na štátnice. Nemám sa prečo sťažovať, bola to moja voľba - chcela som niečo dokázať, svojpomocne, bez toho, aby som mala medzi vyššie postavenými konexie, či istý úspech zaplatený tučnou obálkou. Aj napriek tomu, že som si odoprela veľmi veľa voľného času, teraz som so sebou nadmieru spokojná a už o týždeň sa môžem vrhnúť na plné užívanie si letných prázdnin.  

Tak som si dnes vzala oficiálne voľno a robila nič. Nič, pri čom by som sa musela sústrediť, namáhať šedú kôru mozgovú a vybrala sa do prírody. Nemohla som už viac strpieť zelené steny mojej izby, ktoré sa ma snažia upokojiť. Potrebovala som sa zbaviť pút panelákovej džungle a ísť na vzduch.

Tak som si poobede sadla do parku na trávnik, otvorila knihu, a len tak, ničím nerušená, čítala som. Sústreďujúc sa na text, príbeh, vžila som sa do scenára a k tomu počúvala džavot detí, žblnkot fontány, rozhovory vtákov a šepot lístia na konároch ohýbaných jemným vánkom.

O pár hodín som už ale nebola sama, tak sme sa vydali na expedíciu na lúku za mesto. Pridali sme štipku korenia života, prebiehali nezodpovedne, no so štipkou rozumu cez cestu. Tie maličkosti, ktoré sú tak neobyčajne obyčajné, tie, ktoré dokážu pridať vášmu dňu iný nádych. Dostali sme sa na kopec, z ktorého je výhľad na celé námestie a väčšinu sídlisk. Dokonca sme našli naše okná, sediac obzerali všetky farby.

Objavili sme pozostatky starej budovy, a nechali sa uniesť prúdom fantázie, čo to asi mohlo byť. Vyplašili sme tak prepeličku, no stále neviem, či sa viac zľakla ona mňa alebo ja jej. Pod nami sa pri statku pásli kone a Cilka - krava, ktorú sme chvíľku kŕmili, kým nám dobrí ľudia neotvorili bránku, aby sme mohli spoznávať okolie ešte ďalej. Napchávajúc sa sladkými kvetmi fialovej ďatelinky sme sa pobrali ďalej.

Cestou-necestou sme prišli na rázcestie. Ružový maják a prirodzená zvedavosť nás potiahli správnym smerom, presne tam, kam sme sa eventuálne chceli dostať, len sme o tom vôbec nevedeli. Krvavé pole vlčích makov. Ale ako sa k nim dostať? Hľadajúc tú správnu cestu, putovali sme za nosom, rozprávajúc sa o všetkom. O mojej pravde, tvojej pravde a Pravde.

Existujú náhody? Nemyslím si. To, že sme si vybrali cestu doprava nás priviedlo na miesto, ktoré sme hľadali, len o ňom nevedeli. Vnútorný pocit, ktorý ti vždy ukáže správny smer, aj keď máš orientačný zmysel nulový - ako ja.

Stačí len zhodiť putá, ktoré nás držia, rozmýšľať trochu racionálne, byť otvorení novým možnostiam, vidieť veci z viacerých uhlov, hľadať maličkosti, ktoré sa premenia na každodenné korenie života.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?