Búrka

Autor: Viktória Koósová | 17.3.2013 o 18:15 | Karma článku: 6,79 | Prečítané:  442x

„Vonku dosť leje, môžem ťa hodiť domov, ak chceš," navrhol. Nevedela som, čo povedať. Jednoducho som poďakovala. Búrky sa bojím a neviem, ako by som zvládla šoférovať trištvrte hodiny domov, keď sa zhora na mňa valia hektolitre vody, a každú chvíľu prebleskne autom svetlo. Okrem toho by som ani nepočula hukot motora kvôli hrmeniu. To, že ma hodí domov, nebude až taký zlý nápad.

„Hej a, počuj, nechcela by si prespať u mňa? Autom je to na niekoľko minút, ráno by som ťa zaviezol domov, možno sa vyčasí..."

„Tak fajn." Opäť tie moje trápne, lakonické odpovede. Možno by som mala ešte viac čítať, rozšíriť si slovnú zásobu, a možno chodiť na debatný krúžok.

Vstal od klavíra a pomohol mi zdvihnúť sa. Odprevadil ma k autu. Keď mu po tvári stekajú pramienky vody z vlasov, vyzerá celkom dobre. Zaujímavé zistenie. Otvoril dvere spolujazdca a naskočila som, prebehol na druhú stranu a sadol si za volant.

Trápne ticho. No, ticho ako ticho, kvapky dažďa na sklách počas jazdy a stierače, ktoré vydávali zvuk, akoby vŕzgali... Bolo by fajn začať nejakú tému.

„Bavila si sa dnes večer?" Číta mi myšlienky? Práve som sa chcela nadýchnuť, keď začal konverzáciu. Výhoda pre mňa, aspoň som nemusela vymýšľať predmet rozhovoru za pochodu.

„Ušlo to. Aspoň som mohla dohnať povinné čítanie. Ale nebolo to zas až tak zlé." Opäť ticho. Mohla som sa spýtať, či sa bavil aj on, ale... vzhľadom na to, že sa s ním rozišlo jeho dievča, by to asi nebolo veľmi príjemné.

Schúlila som sa na sedadle a hlavu si oprela o studené sklo. Ak by som vypustila slzy, možno by si to ani nevšimol, ak vystúpime, aj tak mi bude tvár premývať dážď. Netušila som, kde býva, ale povedal, že je to len pár minút cesty autom, čiže nemôžeme byť až tak ďaleko. Jedna slza nikomu neuškodí.

„Ty plačeš?" Takže si to všimol. Čo mu mám teraz povedať? Nemám rada túto otázku. A najmä to, ak sa to opýta chalan práve vtedy, keď je to sakra očividné.

„Nie, to... to nič nie je." Aspoň žiadne trápne výhovorky s muškou, ktorá mi vletela do oka. „Napíšem mame, aby vedela kde som, dobre?"

„V pohode." Aspoň sa nevypytoval ďalej. A ozvať sa našim zas nie je až taký zlý nápad.

Zastavil pred veľkým domom. Jasné, dieťa z prestížnej súkromnej strednej. Vypol motor a vystúpili sme. Nohy som mala príliš ťažké na to, aby som kráčala sama. Podoprel ma a dlhými krokmi ma odviedol na verandu pod strechu. Super, žiaden dážď.

Odomkol a vošli sme. Nedokázala som sa sústrediť na to, ako to tam vyzerá.

„Tak, a sme tu," začal. Pravdepodobne som musela vyzerať fakt hrozne, ťahal ma k obrovskému schodisku nahor. Prvá izba vpravo, pravdepodobne jeho. Vošli sme.

„Môžeš spať tu a ja pôjdem do hosťovskej."

„Nie, ostaň, príliš hlučná búrka, nebudem môcť zaspať." Prerušila som ho a ukázala na okno. Usmial sa a zo skrine vytiahol nejaké veľké, sivé veci.

„Prezleč sa, kúpeľňa je hneď vedľa. Bude ti to trochu veľké, ale nemám sestry." Nahodil ospravedlňujúci výraz, na to pokrčil plecami a usmial sa.

Keď som sa vrátila do jeho izby, plávala som vo veľkých teplákoch a ešte väčšej bavlnenej bunde s logom jeho školy. Aspoň mi nebude zima.

Sedel na posteli. Asi mi neublíži, ak si prisadnem. Obišla som posteľ a sadla si z druhej strany. Som zvedavá, čo má v pláne ďalej robiť.

„Si unavená? Chceš ísť spať, alebo pozerať telku alebo sa rozprávať? Nie si hladná alebo smädná - skrátka, nepotrebuješ niečo?" Veľmi starostlivý. Má u mňa pozitívnu guličku.

„Nie, vďaka." Bola som až príliš unavená, no bojím sa búrky. Nezaspala by som. Oprela som sa o tú hŕbu vankúšov na jeho posteli. Vstal, zhasol svetlá a ľahol si ku mne. Prečo som sa zrazu cítila nepríjemne? Veď tam bolo stále svetlo - najmä keď udrel blesk. Pri každom zahrmení som podskočila. Ani neviem kedy, začala som sa triasť.

„Chceš deku? Skočím po ňu, vydržíš chvíľu sama?"

„Jasne." Ah tie moje jednoslovné odpovede. O chvíľu sa vrátil aj s veľkou károvanou dekou, ktorou ma celú zakryl. Vliezol ku mne pod ňu. Bolo mi oveľa teplejšie, sálala z neho nejaká sila, energia, pokoj, istota. Jednou rukou ma objal a ja som sa k nemu pritúlila. Položila som si hlavu na jeho rameno a zobudila som sa až ráno.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?