Konečne sme si do tej trávy sadli. Ona v šatách a ja v bielych nohaviciach. Nič sa síce nestalo s farbami oblečenia, jedine tráva nám príjemne šteklila nohy. Ešte mi chýbala rosa, tú však už dávno rozpálili slnečné lúče.

Priznania, vyznania, doznania a vyzradené tajomstvá, hodnotenia predchádzajúceho večera a tých najrozmanitejších udalostí, prípravy na tie nové, ktoré nás len čakajú, prijatia, odmietnutia, očakávania, sklamania, prekvapenia.

Slová plynuli a vety tiekli ako rieka. Dravý prúd myšlienok navádzal stále nové a nové témy, veci, ktoré môžeme rozanalyzovať a vyriešiť. Alebo aspoň sa o ne podeliť, rozdeliť si obavy a starosti medzi seba.

Začalo byť pekne horúco a (ne)zmysluplné prejavy sa míňali. Zdvihli sme sa, prešli sa na druhý koniec mesta k divadlu. Zakývali sme pár nevestám, ktoré spečatili svoj osud. Našli lásku. Alebo sa upísali nešťastiu?

Dali sme si osviežujúcu ľadovú drť, ktorá bola čím ďalej, tým viac odporná. Nakoniec ostal už iba číry ľad. Ako na hodine chémie – bez farby, chuti, zápachu. Našu pozornosť upútala vetvička, ktorá nám spadla priamo k nohám. Gaštany sú zvláštne stromy. Ale majú zaujímavé listy, tak veľké, a plody tak pichľavé. Aspoň tie sa vedia brániť.

Na lavičke oproti si na mol opitá pani stiahla nohavice. Pred zrakmi všetkých, pred sálou so svadobčanmi. Čupla si, vykonala potrebu a nasledoval aj jej priateľ, ktorý to oprel o blízke koše s odpadom.

Máte chuť odvrátiť zrak od znechutenia, či zavolať políciu alebo pozerať sa ďalej, poháňaní zvedavosťou?