Pravá skutočnosť je tá, ktorú ostatní nazývajú fantáziou

Autor: Viktória Koósová | 20.5.2012 o 14:26 | (upravené 20.5.2012 o 14:38) Karma článku: 5,19 | Prečítané:  406x

Ale čo je potom to, čo nazývam fantáziou ja? A prečo som jej zas a znova dovolila viac, ako bolo potrebné? Zas a znova ten istý starý kolotoč. Bodaj by nie, veď život je sínusoida. Ako hlúpo to znie z mojich úst, však?

15. týždeň: Nesmiem tak okato čumieť. Musím sa prinútiť sústrediť sa na každý pohyb, ktorý vykonám. Neprejavovať neistotu, ani záujem. Robiť si svoje. Prečo ma s ním nik nezoznámi?

O týždeň neskôr: Skúmam. A mám istotu v tom, že mňa si nevšíma. Aj keď stojíme často vedľa seba. Aj keď naňho často pozerám. Občas sa usmejem, ale radšej odvráti pohľad preč.

Deň D: Chytí ma za ruku. Ja sa radšej pustím.

Deň D (o niečo neskôr): Už sa držíme za ruky. Opriem si hlavu o jeho rameno a je mi fajn. Zavriem oči a trochu sa bojím, že takto, na ňom nalepená, až príliš odhaľujem fakt, že mi trieska srdce. Ignorujem to a zhlboka vdychujem jeho vôňu.

Deň po dni D: Som trochu mimo. Ale sme stále v kontakte, takže to vidím ružovo. Spomienky sa len tak nevymažú. Najmä nie vtedy, ak je človek triezvy. Maximálne iba opitý vlastnými myšlienkami, ktoré ho ťahajú cestou fantazírovania všade tam, kam by sa inak bál vojsť.

Deň voľna: Stále sa mi v mysli objavujú útržky z dňa D. Trochu váham, kam až dosvieti môj maják nádeje a v ktorom bode sa zmení na výstražné svetlo. Mala by som byť viac opatrná, no nechcem. Toto som ja – a som šťastná.

Deň voľna (neskôr): Venčím si psíka. V parku slnečné lúče presvitajú pomedzi hustejšie aj redšie lístie stromov, tráva sa jemne kolíše do rytmu pesničky vánku. V korunách počuť vtáčatá, ako veselo štebocú a volajú do hniezd svojich rodičov. Cítim sa príjemne.

Spln: Ako inak, nespím. Trocha ma už hryzie to, že neviem, na čom som. A ešte k tomu tie kŕče v bruchu. Aj keď ešte pred týždňom bolo všetko okej. Mala by som ostať na svojom obláčiku, nič predsa nie je stratené. Sadnem si na parapetnú dosku, otvorím okno dokorán a pozorujem mesiac. Nočný život ľudí a ruch veľkomesta. Cítim sa sama, ale viem, že je to len kvôli mojim pobúreným hormónom. Zajtra bude lepšie.

Nasledujúci týždeň: Stále svieti slnko. Môj teplomer sa zblbol, na priamom slnku ukazuje 50°C. Idem sa trochu prejsť, sama. Dôjdem na tiché miesto za sídliskom, ľahnem si do trávy a cítim, ako sa mi vitamín D vpíja do pokožky. Počujem cvrlikanie svrčkov a stále sa cítim ako v oblakoch. Hmkám si pesničku, ktorá mi ho pripomína. Rozhodnem sa, že sa radšej prejdem do ľudnatejšej časti mesta. Z podniku sa ozýva nový hit od Beyoncé, a tak sa začnem pohupovať do rytmu. Prenášam váhu z jednej polovice tela na druhú a ignorujem fakt, že som na ulici. Až pískanie z okna baru ma upozorní na to, žeby som mala prestať. Aj tak sa v duchu usmievam.

15. deň: Po slnku prichádza dážď. Aj moje myšlienky pomaly, ale isto černejú spolu so zaťahujúcou sa oblohou. Potrebujem však vyvenčiť psa, a tak sa do toho dažďa poberiem tak, ako to mám najradšej. Bez dáždnika. Cítim ťažkú vôňu mokrého asfaltu, no tá mi nevadí. Sledujem bublinky v kalužiach – o tom je nejaké porekadlo, či pranostika? – ale neviem si spomenúť. Zistím, že kvapky dažďa na mojom líci akosi nabrali na teplote. A na salinite. Aspoň to nik nevidí, teda, aspoň ja dúfam. Červené oči však nezakryje žiaden dážď ani make-up.

Piatok večer: Pôjdem sa zabaviť. Alkohol mi prestal chutiť po druhom, treťom kole. Veľmi rýchlo som vytriezvela a začala sa nudiť. Tanec bol fajn, ale nemalo to dušu. Nemalo to nič, bolo to iba bezduché nadskakovanie s pár známymi. Rýchlo ma to omrzelo a chcela som už čím skôr vypadnúť.

Sobota nadránom: Nemôžem zaspať. A keď sa mi to konečne podarí, mám také divoké sny, že ráno, keď sa zobudím, neviem presne odlíšiť, čo sa skutočne stalo a čo bol len výplod môjho podvedomia, ktorým lomcuje neistota.

Nedeľa: Neviem, čo si mám myslieť. Svojej fantázii som, pravdepodobne, pustila uzdu až príliš. Už viac nelietam v oblakoch. Len cítim spálené perie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?